Na našej škole sa snažíme hovoriť o tradíciách, ale aj o sviatkoch v minulosti a aj v prítomnosti.
Mnohé sviatky majú korene v minulosti, ale postupne sa menili, ako sa menila spoločnosť.
Jedným z takýchto sviatkov sú „Dušičky“, alebo „Sviatok všetkých svätých“.
My sme sa rozhodli prepojiť tento sviatok s minulosťou a preto vznikol nápad uskutočniť „Tekvičkové slávnosti“. Svetlonos, alebo svietiaca vyrezaná tekvica tu už v minulosti bola a volala sa Svetlonos.
Skvelá entologička PhDr. Katarína Nádaská, píše o tomto sviatku nasledovne:
„Repu či zemiak a neskôr tekvice vyrezávali už naši predkovia a nazývali ich Svetlonos. S vyrezávaním sa začínalo už okolo 20. – 25. októbra a tekvice vydržali akurát do Sviatku všetkých svätých. Takéto vyrezávané svietiace tekvice by sme našli pred ich domami aj pred 100 až 150 rokmi. Skrášľovali si nimi interiéry aj exteriéry, hoci nemali také rôznorodé tvary ako tie dnešné. Išlo o to, aby svetlo sviečky cez tekvicu presvitalo a odháňalo strigy či démonov. Keďže sa skoro stmievalo, vyrezávané tekvice na plotoch so sviečkou vo vnútri mali taktiež za úlohu osvetľovať cestu ľuďom, ktorí sa vracali z cintorínov.
V starých slovenských tradíciách bol však Svetlonos nadľudská bytosť. Niekedy mal podobu malého chlapca so žeravými očami a zvádzal ľudí zo správnej cesty do močiarov, vodil ich po poliach či po cintorínoch. Podľa legendy sa na Svetlonosa premení každý, kto ukradol omšové víno, kostolnú sviečku či peniaze zo zvončeka. A tiež deti, ktoré zomreli nepokrstené, či ten, kto umrel neprirodzenou smrťou.
Úcta k mŕtvym predkom má na Slovensku veľmi silnú tradíciu a pochádza už z pohanských čias. Tradícia pálenia sviečok sa rozšírila hlavne vo vidieckom prostredí začiatkom 20. storočia, kým vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa neskôr. V noci z 1. na 2. novembra sa nechávala na stole časť večere, chlieb, maslo a niekde aj pálenka, ako jedlo pre „dušičky“. Niektorí tam nechali aj nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Hovorilo sa, že ak by mŕtvi na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu.
Na „Všechsvätých“ sa piekli žemle v tvare „hnátov“ položených do kríža, ktorým sa hovorilo „kosti svätých“. Na druhý deň sa pieklo štvorhranné pečivo plnené makom alebo džemom nazývané „dušičky“, ktorým sa obdarovávali žobráci a chudobní ľudia pri kostole či cintoríne.
Tiež sa verilo, že v predvečer Sviatku všetkých svätých vystupujú duše zomrelých na jednu noc z očistca, kde pykajú v plameňoch za svoje hriechy. Preto sa v ten večer plnili lampy maslom namiesto oleja, aby si dušičky mohli natrieť svoje rany. Sviatok sa slávil v kruhu rodiny.“
Tak toľko z histórie. Pre mnohých z nás je to sviatok spomínania si na svojich blízkych, ale aj sviatok rodinných stretnutí.
Mgr. Jarmila Repiská